Andrejko je predčasniatko. Dnes má 11 rokov, nechodí, nerozpráva. Rodičia považujú za malý zázrak, že po niekoľkonásobnom pobyte na špecializovanej rehabilitačnej klinike s nimi dokáže aspoň komunikovať.
VEĽOPOLIE. Spoločne so staršou dcérou Klárkou sa snažia vytvárať rodičia svojmu synovi to najpokojnejšie a najharmonickejšie domáce zázemie, aké si dieťa vôbec môže želať.
„Dúfame, že sa nám to darí. Raz nám jeden masér povedal, že Andrejko nemá žiaden problém, ten máme len my. On je vo svojom svete šťastný a nech nás to stojí, čo to stojí, chceme, aby to tak zostalo navždy,“ zhodujú sa Marika a Števo Labancovci z Veľopolia.
Narodil sa priskoro
Potom, ako sa vypýtal na svet o niekoľko týždňov skôr, ešte malý a príliš slabý existovať bez prístrojov a pomoci iných, prekonal krvácanie do mozgu a lekári rodičov od začiatku pripravovali na to, že to môže zanechať na jeho zdravotnom stave trvalé následky, že sa nebude vyvíjať ako zdravé deti.
„Oni hneď nevedia určiť diagnózu. Mozog je tak flexibilný, že sa dá cvičením a správnou starostlivosťou z neho dostať čo najviac,“ hovoria o začiatkoch rodičia. Okolo roku začala byť perspektíva ich syna jasnejšia.
Pri každej ďalšej návšteve nemocnice prichádzali zlé a ešte horšie správy. Postupne strácali nádej, že bude chodiť, sedieť.
Do dvoch rokov len ležal, nevedel sa ani pretočiť. Už v deviatom mesiaci u neho prepukla epilepsia, kým zabrala liečba, ubehol viac ako rok. Až potom sa mohli vrátiť k tak prepotrebnému cvičeniu Vojtovou metódou.
„Išli sme doslova podľa knihy, ako štvorročný sa nám postavil na nohy. To bolo najkrajšie obdobie nášho života,“ neskrýva dojatie Števo. Radosť ale dlho netrvala. V zápätí nastali problémy s bedrovým kĺbom, nasledovalo niekoľko operácií. Spočiatku to vyzeralo nádejne, ale chodiť nesmel. Všetka dovtedajšia snaha zapadla prachom, dôležité bolo nezaťažovať kĺby. Sen, že Andrejko raz bude stáť na vlastných nohách, alebo dokonca urobí pár krokov, sa začal pomaly, ale isto rozplývať.
Aj málo je veľa
„Dnes je našou najväčšou snahou udržať ho v takom stave, v akom je teraz. Nechodí, iba štvornožky, ale dokáže sa postaviť, nerozpráva, nekomunikuje, má autistické prejavy kriku, zlosti, samoubližovania. Ešte stále by to mohlo byť aj horšie, ak by sme prestali rehabilitovať,“ hovorí Marika. Pre rodičov je momentálne mimoriadne dôležité docieliť pokrok aj po mentálnej stránke. „Veľa ľudí by si povedalo, že len aby jeho dieťa chodilo, ale pre nás toto dnes už vôbec nie je dôležité. Hlavné je to, aby vedel s nami komunikovať aspoň v náznakoch, lebo nie je nič horšie, ako keď neviete, čo to dieťa chce, čo ho bolí, čo cíti. Len na vás hľadí a nič. Keby sa nám podarilo, aby dokázal s nami isté veci hoci neverbálne odkomunikovať, to by bolo najviac, čo si dokážeme predstaviť,“ hovorí otec.
Nádej existuje
Pred krátkym časom sa rodina vrátila z liečebného pobytu v jednom z najvýznamnejších inštitútov v Európe špecializujúcich sa na neurorehabilitáciu. Špecializovaná rehabilitačná klinika je v Piešťanoch. Terapia je založená na unikátnych a špecializovaných konceptoch liečby, z ktorých niektoré pochádzajú z programov kozmického výskumu alebo z intenzívnej medicíny, používa sa tu napríklad špeciálny cvičebný oblek, alebo terapia v modernej hyperbarickej komore.
„Tam sme dosiahli výrazný pokrok nielen po fyzickej stránke, že sa mu krásne posilnila chrbtica, dokonca dnes v pohode zodvihne ruku, čo doteraz nedokázal, ale predovšetkým po mentálnej stránke cítime obrovský posun dopredu,“ teší sa Marika.
„Už to nie je taký pohľad do neznáma, akoby skrze nás. Teraz máme pocit, že nás vníma, pohľadom alebo pohybom ruky nám naznačí, čo chce, kde chce ísť. To sme doteraz nepoznali,“ dopĺňa otec.
Chodí do školy
Andrejko je najťažší „C“-čkový prípad pre špeciálne školy. Do Spojenej školy internátnej v Humennom chodí štvrtý rok, trikrát do týždňa na 4 hodiny. Nejde o vzdelávanie ako také, špeciálne pedagogičky sa snažia naučiť ho, aby bol trpezlivý, základné hygienické návyky, tolerovať spoločnosť, viac ľudí okolo seba. „Oni sú tam super partia, vytvoril si k nim veľmi dobrý vzťah, k pani učiteľke aj k asistentke. Nebolo to tak hneď od začiatku. Boli aj také stavy, že ho museli obidve držať, lebo kričal, plakal. Postupne si na seba zvykli a dnes je to už v pohode,“ hovorí mama, ktorá práve tých pár hodín, kedy je syn v škole, využíva na splnenie bežných denných povinností.
Lekár, obchod, úrady. S Andrejkom sa to nedá. Otec chodieva do práce, našťastie pracuje na zmeny a tak je častokrát doma aj počas dňa.
Do Piešťan určite
Marika a Števo sa jednoznačne zhodujú v tom, že za každým úspechom ich syna je kolektívna práca školy, rehabilitačných centier, kúpeľov, lekárov. V týchto dňoch ale najviac žijú ďalším plánovaným pobytom v Piešťanoch.
Dva týždne v súkromnom sanatóriu bez stravy a ubytovania, len procedúry, tam vychádzajú na tri tisícky eur. Aby mala rehabilitácia požadovaný efekt, mala by sa zopakovať. Ideálne je to dvakrát do roka. Určite nie skôr ako po štyroch mesiacoch.
„Nič netreba preháňať a aj keď vidíme výsledky a možno by sme boli najradšej, keby sme mohli ísť znova už zajtra, sme opatrní. Všetko má svoj čas a nás život naučil trpezlivosti,“ zhodujú sa.
Udržať kondíciu chrbtice a končatín tak, aby Andrej nemusel absolvovať ďalšie operácie a samozrejme, mentálny posun. To je teraz pre rodičov, ktorí hľadajú všetky možnosti, ako synovi tento pobyt zafinancovať, najdôležitejším životným cieľom.
„Obraciame sa na nadácie, zbierame peniaze z 2 % dane, niekedy nám niekto prispeje na základe toho, že o nás počul, alebo čítal. Niekedy zbierame cieľovú sumu doslova po centoch, ale keď si predstavím, že tam pre nás majú miesto a my teraz kvôli chýbajúcim 500, 200 alebo hoci aj 30 eurám nenastúpime, vtedy sa cítim dosť beznádejne,“ vyznáva sa mama, ktorá ale zároveň zdôrazňuje, že nechce, aby ich príbeh vyznel smutne, to v žiadnom prípade.
„My nie sme smutní ani nešťastní, nikdy s anesťažujeme na osud. Realitu tak ako je sme prijali už dávno.“
More je balzam
Na druhej strane aj Labancovci majú vo svojom živote ľudí, ktorí do neho vstúpili s jasným cieľom, rodine pomôcť.
Pravidelne k nich chodieva rehabilitačná sestra, ktorá s Andrejkom cvičí doma. Rodina to považuje za obrovskú pomoc. Istý pán im každý mesiac posiela stravné lístky, svoje.
Iný s veľkým srdcom im bezplatne poskytuje v lete tesne pred sezónou svoj apartmán na jednom z chorvátskych ostrovov. Cestovať s ťažko telesne postihnutým tínedžerom vyše tisíc kilometrov nie je žiadna sranda, ale oni si to vedia užiť.
„Ja už odpadávam od únavy, konečne zaparkujem na mieste a Andrejko by ešte chcel ísť ďalej. Miluje jazdu v aute. A čľapkanie sa vo vode. Nikde žiadni ľudia, len my, more a slnko. Tam naberáme silu a energiu do ďalších dní. Toto je balzam na dušu. Ale Andrejko nevydrží viac ako 4 – 5 dní. Potom už začína byť nespokojný,“ konečne sa usmieva Števo.
Medializáciu dlho odmietali
Spoločný príjem rodiny je okolo 900 eur. Okrem Andrejka majú o 2 roky staršiu dcéru. Bývajú vo vlastnom dome, ale ani to nie je zadarmo. Bežné výdavky, splátky.
Dlho boli presvedčení, že to zvládnu sami, len s pomocou najbližších, ale bez toho, aby svoj príbeh akýmkoľvek spôsobom medializovali, aby žiadali o pomoc hocikoho cudzieho.
„Časom sme pochopili, že inak to nejde. Musíme obetovať istú stratu súkromia a poodtiahnuť záves našich vlastných trampôt, aby sme získali to, čo momentálne potrebujeme najviac. Peniaze na ďalší Andrejkov pobyt v Piešťanoch. Mali by sme zase ísť v lete. Keby sme čakali do decembra, kým niečo ušetríme, už to nemusí mať ten žiadaný efekt. Ak sa nám to nepodarí, budeme si vyčítať, že sme pre neho neurobili dosť,“ hovorí už zas vážny otec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
