Okrem krásnej prírody v ňom našiel aj veľa priateľov. So Sninou ho spája výtvarný festival Galérie Andreja Smoláka, Gerbócova literárna Snina a plastika Medová baba v Novej Sedlici, ktorej zrod opísal v rovnomennej knihe. A nielen to...
Vo Vihorlatskej knižnici sa konala vôbec prvá beseda o najnovšej knihe Dušana Mikolaja Belo Kapolka Citlivá tatranská žula. Zachytil v nej život legendárneho chatára, nosiča, spisovateľa, dobrovoľného záchrancu a horolezca Bela Kapolku, ktorého osobne poznal.
Mikolaj je autorom knihy Tlejúce slnko, o lyrikovi maľby Milošovi Alexandrovi Bazovskom, a životopisných fresiek o výtvarníckych osudoch s názvom Medová baba. Z oblasti výtvarnej kultúry napísal aj ďalšiu pozoruhodnú knihu Majstri štetca, kde sa zasvätene zaoberá prierezom výtvarného umenia na Slovensku. Osobitnú problematiku jeho záujmu tvorí najmä poznanie a popularizácia drotárstva. Medzi jeho štrnástimi knižnými dielami sa vyníma Odrôtovaný svet Karola Guleju. Kniha je životopisom významného znalca slovenského drotárstva, jeho bádateľa a neprekonaného zberateľa Karola Guleju.
Aký máte vzťah k nášmu kraju?
V Humennom a v Snine mám veľa priateľov a známych. Dlho sa poznáme s novinárom Mariánom Šimkuličom, v Snine s galeristom Andrejom Smolákom. Som Kysučan a karpatský oblúk, ktorý mi je najsympatickejší práve v tomto kraji, v Poloninách, som prešiel už niekoľkokrát. Dve poviedky z tohto kraja sú v knihe Medová baba. Ilustroval ju Andrej Smolák. Tak sa tento kraj dostal aj do literatúry.
Pamätáte si, keď ste tu prišli prvýkrát?
Uplynulo už niekoľko desaťročí, odkedy som tu bol po prvýkrát. Nikdy nezabudnem na to, keď v Mladom světe vypísali hviezdicový pochod na Duklu. Napadlo veľa snehu. Lyžiari sa vydali na cestu z viacerých miest. Vybrali sme sa z Novej Sedlice na snežniciach na hrebeň. Na Kremenci sa ochladilo o dvadsať stupňov, boli sme celý zmrznutí, topánky boli kovové, cesta na snežniciach neuveriteľne namáhavá. Mali sme „šťastie“, že môjmu kamarátovi, ktorý ma na pochod nahovoril, prasklo niečo v kolene. Povedal mi, aby som išiel ďalej, bojoval a trasu zdolal. „Nemôžem ťa opustiť,“ namietal som a s chuťou som sa s ním vrátil. Po troch dňoch pochodovania sme sa vrátili späť do Novej Sedlice. Východné Karpaty sú miesto, ktoré má zvláštnu mágiu. Kremenec. Ten kút je najmocnejší. Rád tu chodím. U nás na Kysuciach sú zväčša ihličnaté stromy. Už to tak býva, že človeku sa páči to, čo doma nemá. Keď vidím kučeravé kopce, na jeseň rôzne zafarbené, to je paráda. Vždy sa tu rád zastavím. Naisto to býva počas výtvarného festivalu. Nemaľujem, tak využijem čas a vyjdem do kopcov, na hrebene. Je to miesto, kde pod Rjabou skalou stojí plastika Medová baba. V rovnomennej knihe som jej venoval dve poviedky.
Páči sa vám plastika?
Je to umelecké dielo, štylizácia. Výklad sochára Mareka Žitňana na medovú babu. Keby sa tejto témy ujal iný sochár, aj socha by bola iná. Jej štíhlosť mi je sympatická. Viem, že jeden z dôvodov jej štíhlosti bolo samotné drevo. Sochár si drevo vyberal. Nebolo to prvé, ktoré mu dali. Chcel iné. Videl do jeho vnútra a do vnútra sochy skôr, ako urobil prvý zásek sekerou.
Od vlaňajška ste čestným predsedom festivalového výboru sninského medzinárodného výtvarného festivalu, píšete i umelcoch. Nikdy ste neskúsili chytiť do rúk štetec, farbičku alebo dláto?
Ešte nie. Do toho sa nepúšťam. Oveľa častejšie sa s výtvarníkmi stretávam. Teraz mám rozpracovaný veľký rozhovor s umeleckým sklárom Jánom Zoričákom. Žije od 70. roku vo Francúzsku. Je to svetový sklár, do skla robí zázračnosti, vesmírne kvety, vízie. Predtým to bol nebohý maliar Bazovský. Každý nech sa drží svojho kopyta.
Ale do Maľovaného rovníka, ktorý organizuje Smolákova galéria, ste sa isto zapojili?
Áno. Mám knihu poviedok Kone. Namaľoval som koníka. Je tam.
Ste tiež predsedom poroty Gerbócovej literárnej Sniny.
Čítam literárne práce, básne. Na vyhodnotenie prídem do Sniny. Vychádza to tak, že najmenej trikrát do roka som v Snine. Tento kraj má s naturelom Kysúc veľa spoločné. Ide o severnú líniu Slovenska. Vy ste na východe, my na západe. U vás vychádza slnko trochu skôr ako u nás. Ešte dodám, že Jozefovi Gerbócovi môj kamarát vydal slovník sotáckeho nárečia
Legendárneho Bela Kapolku ste poznali osobne. Ako sa vám o ňom písalo?
Poznali sme sa dlho, vari 15 rokov. Keď som dával knihu dohromady, povedal som si, že to nebude kniha výpovedí ľudí, ktorí ho poznali. Urobil som to zámerne, aby sa tam dostalo čo najviac jeho textov, ktoré publikoval. Komponoval som knihu tak, aby bola zároveň životopisným príbehom. Na ľudí som sa obracal z tej časti jeho života, o ktorej sme nevedeli. Teda z obdobia detstva. Bela Kapolku mnohí Tatranci poznajú. Uvidíme, akú bude mať kniha odozvu v Tatrách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
