Spustil na mňa jeden neznámy minule ráno v potravinách. Aj mama vyjadrila pohoršenie nad tým, že a glosa čo? Už nebude? Zaklincovala to zdvorilá SMS-ka. Prosím vás, glosa mi chýba.
O.K. Snáď vás nesklamem, ak priznám, že mi jednoducho došli slová. Okrem toho, že som novinár, som aj ja len človek a pre tých, čo si to doteraz nevšimli, aj žena. Možno to na prvý pohľad niekomu nie je celkom jasné, ale...
Na to, aby som napísala pár riadkov na druhú stranu našich a aj vašich novín, musí mi každý týždeň do nosa brnknúť aspoň jeden oriešok, z ktorého vyčarujem tému pre vás.
Ak ale inšpiráciu vystrieda znechutenie, hovorím si, načo mrhať časom a energiou. Preto mlčím, chvíľu...
Príde mi totiž zbytočné riešiť tých, čo majú pred vlastným prahom kopy ešte predvlaňajšieho bordelu, ale pred susedovým im vadí aj smietka.
Tých, čo namiesto toho, aby zodvihli zadky a niečo poriadne urobili a je jedno pre koho, či pre seba alebo pre spoločnosť, lebo úspechom by bolo už len to, že by si zamestnali hlavu natoľko, že by im už nezostal čas na choré konšpirácie, vymýšľanie, ohováranie a očierňovanie tých, čo sú lepší, schopnejší a ochotnejší podeliť sa o to najcennejšie – o zážitky a vlastné pocity aj s inými.
A, predstavte si, že dokonca zadarmo a radi. No, kto to už videl? V tom určite niečo bude.
A už to ide. Keď nevieme čo, vymyslíme. A vždy sa nájdu ochotní poslucháči, ktorí to odkomunikujú ďalej.
Verte alebo nie, ale títo jedinci ma už dávno netrápia. Oveľa smutnejšia som z tých, ktorí im veria.
Ešte včera by za vás dali ruku do ohňa a dnes sa dívajú, akoby ste spáchali zločin. A to len preto, že sa snažíte robiť si svoju prácu čo najlepšie a priniesť svojim čitateľom tie najzaujímavejšie témy. Nič viac a nič menej.
Že bez vetra sa ani lístok nepohne? Blbosť! Jasné, že pohne, lebo ľudská zloba vie mať silu uragánu. A keď sa pridá aj hlúposť... Škoda slov. Preto som mlčala, chvíľu...
Môj dedo mi vždy hovorieval, zmier sa s tým, že závisť, to je hotová nenávisť. Na druhej strane vždy prízvukoval, že radšej nech ti závidia, akoby ťa mali ľutovať.
Nuž, ale tentokrát tu niekto uvaril prisilnú kávu. Zvládnem veľa, ale z tejto ma skoro vystrelo.
Škoda len, že presne netuším, kto ju navaril. Rada by som ho nechala napiť sa z nej plným dúškom.
Jej horkosť, lebo akokoľvek sladko to celé navonok vyzeralo, med tomu chýbal, budem cítiť nielen na jazyku, ale aj v duši ešte dlho a len dúfam, za tak, ako mne pokazila na pár hodín chuť a na pár dní náladu, nepokazí všetkým zainteresovaným na poriadne dlho život.
Nechápete? Nemusíte. Tentokrát postačí, ak pochopia tí, ktorí hovoria skôr, ako premýšľajú a zamyslia sa tí, ktorí sú náchylní uveriť bez premýšľania.
A tí, ktorí budú mať tendenciu byť vzťahovační a myslieť si, že tieto riadky sú o nich, lebo všetko je o nich a celý svet sa točí len okolo nich a ja neriešim nič iné, iba ich, pokoj, prosím.
Tentokrát to fakt bolo o niekom inom, len keby som, do frasa, tušila o kom...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
