Celý týždeň ťažko robia v lese a počas víkendov cestujú desiatky kilometrov, aby si zasúťažili. Furmani a ich kone ale nebažia po stupňoch víťazov. Zhodujú sa na tom, že šanca stretnúť sa s ľuďmi na rovnakej vlnovej dĺžke je oveľa vzácnejšia.
PORUBA POD VIHORLATOM. Poruba pod Vihorlatom bola počas predminulého víkendu dejiskom tradičnej súťaže furmanov z blízkeho i vzdialeného okolia.
Potešili sa aj diváci, ktorí ich prišli v súťažnom zápolení povzbudiť.
V kalendári Asociácie furmanom Slovenska je na tento rok naplánovaných celkom 26 furmanských súťaží. Prvá bola začiatkom januára v Turčianskych Kľačanoch a posledná bude vianočná, 26. decembra v Zázrivej.
Letná súťaž v Porube pod Vihorlatom je už tradičná, napísala už svoju siedmu kapitolu. Pod hlavičkou Asociácie furmanov Slovenska ju zorganizoval Ján Pehanič.
Je to jednoduché
Do bojov o Podvihorlatskú podkovu v otvorenej súťaži furmanov z celého Slovenska, sa mohol zapojiť každý, kto má pár ťažných koní a chuť zmerať si ich sily s ostatnými.
„Furman nemusí byť nikde organizovaný, stačí len prísť v daný deň, zaregistrovať sa a môže sa ukázať, nikoho neodmietneme,“ hovorí Ján Pehanič, organizátor podujatia.
Súťažili v 3 disciplínach
Pravidlá súťaže sú presne dané, bdejú nad nimi skúsení rozhodcovia. Súťaží sa v 3 disciplínach.
Každý musí absolvovať všetky, body za jednotlivé sa spočítavajú a aj keď z každej vzíde víťaz, na konci je vyhlásený aj ten absolútny s najvyšším počtom bodov zo všetkých troch disciplín.
Kone a ich majitelia si aj tu zmerali sily v slalome s vozom a práci s drevom, ale aj v silovej, tzv. kráľovskej disciplíne, kde je dôležité, ktorý pár koní potiahne ťažší náklad.
Niekde rozhoduje čas, niekde presnosť a pri tejto poslednej sila.
Ani Sagan stále nevyhrá
Jozef Porvazník sa koňom venuje už roky, pracuje v lese, sú teda jeho živobytím. Doma má troch, do Poruby prišiel s dvomi, Mišom a Rišom.
„Takýto kôň má iný temperament ako jazdecké, je pokojnejší a samozrejme, ťažší. Moje kone vážia 650 a 730 kilogramov, ale sú tu aj deväťstokilogramové kone,“ hovorí furman z Modrej nad Cirochou v okrese Humenné, ktorý rovnakú súťaž organizuje 6. augusta vo svojej obci.
[content type="avizo-clanok" id="8226116" url-type="sme-article" title="Prečítajte si rozhovor" img="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/57/5774435/5774435.jpeg?rev=2"][/content]
Ťahá to už 20 rokov
Rodinnú furmanskú tradíciu by sme v jeho rodine hľadali márne. Žiadna neexistuje.
„Jednoducho som sa tak rozhodol, že si kúpim ťažné kone a budem robiť práve túto robotu. Bolo to v roku 1996 a ešte ma to neprestalo baviť,“ usmieva sa tesne pred štartom Jozef.
Neprišiel vyhrať, radosť mu robí, že sa mohol zúčastniť.
„Oddýchneme si, stretneme sa, porozprávame. A nebyť nás, niektoré deti by možno ani nevedeli, ako vyzerá kôň. Pre mňa nie je preto dôležité, na akom mieste skončím, veď nie vždy sa darí. Ani Sagan stále nevyhrá.“
Dôležitý je čas a súhra duší
Ján Pliška z Vyšných Remiet Sobranského okresu súťažil so Šaňom a Gaštanom. Sú parťáci, doma, na súťažiach, ale hlavne pri práci v lese.
„Je veľmi dôležité vedieť, že sa môžete na koňa spoľahnúť,“ hovorí Janko a zdôrazňuje, že kto chce robiť túto robotu, musia ho baviť kone, lebo potom aj tá robota ide lepšie.
„Existenčne sme raz hore a raz dole, ale nemenil by som za nič,“ tvrdí presvedčivo.
Podľa mladého muža je najdôležitejší čas, ktorý je koňovi jeho majiteľ ochotný venovať a súhra duší. Musíte mu rozumieť, vedieť, čo potrebuje, na čo reaguje a potom sa týmto smerom uberať.
Je to aj o šťastí
„On je veľký, ale srdce má ako dieťa. Potrebuje lásku, aj drezúru,“ hovorí aktívny furman, ktorý s koňmi pravidelne súťaží, doma má aj niekoľko vzácnych ocenení.
„Úspech na Majstrovstvách Slovenska určite teší, ale pre mňa je najlepší pocit, keď ma tie koníky na slovo počúvajú. Je to pre mňa také zadosťučinenie za to, čo im dávam.“
Súťaženie je, ale vo veľkej miere aj o šťastí. Niektoré veci bežne v lese vôbec nerobia, na tréning doma už nie je čas.
„Ja to beriem ako relax a priestor na stretnutie s inými furmanmi. Určite nie ako nejakú honbu za bodmi a sekundami,“ smeje sa Ján.
Furmanstvo vymiera
I keď nami oslovení chlapi mali niečo okolo štyridsiatky a patria skôr k mladšej generácii furmanov, zhodne tvrdia, že práca v lese a starostlivosť o kone, dnes mladých neláka.
V závode si odpichnete, kanceláriu zamknete, auto odparkujete, zbíjačku odložíte, obchod zatvoríte, ale o kone sa musíte po robote ešte postarať.
„Je to veľká zodpovednosť a kopec roboty. To sa nedá tak, že večer Šírava, ráno spím, takto to nefunguje.“
Suško obhájil
„Je tu veľa kvalitných furmanov, ale aj tí najlepší mávajú lepšie a horšie dni. Táto súťaž je aj o šťastí, ale vo veľkej miere aj o skúsenostiach. Niekto ide s prehľadom, iný zbrklo. To si jednoducho treba vyskúšať a zistiť, ako je to najlepšie,“ hovorí jeden z rozhodcov Jozef Puškár.
Súťaž, ktorá je zároveň neopakovateľnou prehliadkou nielen sily, ale aj krásy a majestátnosti ťažných koní, sa zúčastnilo 12 furmanov z celého východu republiky, jeden z nich nemal ani 15 rokov.
Víťazom dvoch disciplín bol a aj celkové vavríny si z Poruby odniesol minuloročný víťaz Ján Suško z Belej nad Cirochou.
V silovej disciplíne si najlepšie počínali kone Petra Chobora z Pavloviec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
